Fontána pred Slovenským národným divadlom je oslavou orla, ktorý zachránil mesto
Poznáte legendu o odvážnom Lukáčovi a orlovi, ktorý zachránil naše mesto v čase, kedy ešte Bratislava nebola Bratislavou?
V časoch, kedy bolo naše mesto ešte len mestečkom, napadol jeho obyvateľov divoký národ na malých koníkoch. Reči bojovníkov so šikmými očami nikto nerozumel a nik o nich nikdy predtým nepočul.
Títo divosi, ktorých velitelia si miesto zástav napichovali na žrde konské chvosty, útočili na mestské hradby veľmi vytrvalo.
Odvaha
Mesto sa vďaka odolným hradbám útokom ubránilo, ľudí však pomaly začal trápiť hlad. Hradby zostávali obkľúčené nepriateľskými vojskami, a hoci boli v bezpečí, komory boli prázdne a hrozilo, že sa budú musieť vzdať divochom. Niekoľko dní hladu ukončil až odvážny rybár Lukáč, ktorý sa ponúkol, že pôjde v noci so svojimi druhmi na rybačku a úlovok rozdelí medzi ľudí.
Prvá noc bola úspešná! Rybári doniesli dostatok rýb, aby nasýtili každého v meste. Úspech Lukáča a jeho druhov posmelil, a tak chodili na ryby každý večer a každé ráno mesto rozvoniavalo pečenými rybami. Vôňu pokrmu však zacítili aj divosi, ktorí okamžite začali kuť pykle, ako rybárov dolapiť. Mali v pláne nechať ich vyplávať na Dunaj a následne ich na svojich rýchlych člnoch dolapiť.
Napriek Lukáčovej ostražitosti im útočníci odrezali cestu späť na hrad, a tak rybárom nezostávalo iné, len útek na malý ostrov uprostred Dunaja. Člny schovali do húštin, zaujali obranné pozície a čakali. Keďže ostrov v tme nebolo vidieť, nepriateľovi chvíľu trvalo, kým ho našiel. Divochom na rýchlych člnoch sa však čosi nepozdávalo. Nevideli člny rybárov. Kam sa teda podeli?
Záväzok
Hodnú chvíľu krúžili okolo ostrova. Rybári v tichosti čakali. Zrazu sa nad ich hlavami zjavil veľký riečny orol a ľudským hlasom sa im prihováral. Chcel vedieť, čo sa deje. Keď mu rybári všetko rozpovedali, orol im sľúbil výmenou za ochranu hniezda pomoc. Prikázal rybárom, aby išli do stredu ostrova k veľkej skale, ktorej sa majú držať, nech sa deje čokoľvek, tak silno, ako len vedia. A odletel.
Rybári sa pevne chytili skaly. V tom na oblohe zbadali orla. Čím viac sa blížil k hladine Dunaja, tým väčší bol, až narástol do obrích rozmerov. Krídlami mával tak mocne, až rozvíril hladinu Dunaja. Z oblohy zmizli hviezdy aj mesiac, strhla sa silná búrka. Vlny sa prevaľovali ostrovom a rybári mali čo robiť, aby sa počas vlnobitia udržali.
Keď sa všetko upokojilo, vo svite mesiaca bolo vidieť už len prevrátené loďky nepriateľa. Vlny zničili stany aj smrtiace stroje nepriateľa a koho nestrhli do Dunaja, ten zutekal. Rybári sa radostne pobrali k svojim člnom, ktoré pred vlnobitím chránila húština a rýchlo sa plavili k mestu.
Prosperita
Mesto začalo rokmi rozkvitať a ľudí pribúdalo. Potrebovali viac miesta, a tak začali rozširovať svoje územie vysušovaním dunajských ramien a výrubom lesov. Ostrov, na ktorom sa rybári stretli s orlom, sa časom stal súčasťou pevniny, na ktorej sa rozširovalo územie mesta. Skala v jeho strede sa vplyvom nánosov a erózie rokmi zmenšila. V jej okolí ľudia postavili parádne budovy a priamo za ňou divadlo.
V jednu utešenú nedeľu sa prechádzala mestom prešporská rodinka. Keď išli okolo skaly, malý chlapec skríkol: „Pozri, ocko, ako ten rytier ukazuje mečom na skalu, čo tu leží!“ Otecko ale žiadneho rytiera nevidel. Chlapec sa rozbehol ku skale, a keď sa na ňu pokúsil vyšplhať, prevalila sa.
Prameň
Chlapcovi spod nôh vytryskol prameň krištáľovej vody. V tej chvíli sa rytier stratil. Od tých čias pred divadlom vyviera voda, ktorá bola podľa našich predkov najchutnejšou v okolí.
Z chlapca vyrástol kamenársky tovariš, ktorý mal stále záľubu v legendách a nezabudol ani na tú o odvážnom Lukáčovi a jeho druhoch. Mysliac na sľub, ktorý dal Lukáč orlovi, že naň Bratislava nezabudne a bude chrániť jeho hniezda, postavil orlovi pamätník. Vtedy to už nebol len nejaký tovariš, už bol uznávaným sochárom a meno Viktor Tilgner už niečo znamenalo aj za hranicami Prešporku.
Pri práci na pamätníku mu bola námetom povesť o Ganymedovi, ktorého mal uniesť dravý orol na skalné bralá. Nad prameňom postavil z kameňa a kovu fontánu s ústredným motívom orla s chlapcom na chrbte. Fontána sa stala oslavou orla, ktorý zachránil mesto a spomienkou na odvážneho rybára Lukáča.
Fontána stojí na mieste, kde sa rybári zachránili, dodnes. Pred budovou Slovenského národného divadla ju obdivujú turisti, fotografi aj filmári.
zdroj: Legendy a mýty zo starej Bratislavy – Igor Janota